Bývanie na štýl cohousing: príde aj k nám?
Tento pojem pochádzajúci z anglického jazyka by sme mohli voľne preložiť ako spolubývanie, respektíve trochu vtipnejšie ako „spoludomovanie“, no týmito prekladmi sme ani zďaleka neobsiahli celý rozmer tejto zaujímavej koncepcie bývania a budovania meddzľudských vzťahov. Nakoniec, tento pojem sa jedným slovom vlastne ani spoľahlivo preložiť a vysvetliť nedá. O čo teda ide?
Keď spoločné neutláča individuálne
Jedným z predpokladov na zdravé bývanie je žiť v takom prostredí, ktoré by prehlbovalo pozitívne medziľudské vzťahy a vzájomnú spoluprácu medzi susedmi, ale zároveň by ponechávalo dostatok priestoru na vyjadrenie individuality každého jedinca bývajúceho na tomto mieste. Ako sa zdá, cohousing tento zdanlivý rozpor vyriešil. Poďme si však najprv vysvetliť, čo v sebe tento pojem vlastne skrýva.
Cohousing je svojím spôsobom komunita, ale určite nie v takom zmysle, v akom by ste sa tohto slova museli obávať. Nejde o komunitu v štýle hippies či squatu, ani o komunitu, ktorá by svojich členov združovala na základe náboženského vierovyznania či životnej filozofie. Nie – ľudia bývajúci v rámci cohousingu sú ekonomicky vzájomne nezávislí a dá sa povedať, že ich vlastne takmer nič nespája. Až na jednu vec, ktorou je snaha žiť v dobrých vzťahoch medzi ľuďmi a neuzatvárať sa pred celým okolím do svojho domu a sveta.
Aby ste si vedeli lepšie predstaviť, ako cohousing môže vyzerať v praxi, funguje to tak, že sa skupina ľudí, napríklad formou občianskeho združenia, dohodne a postaví si, respektíve si nechá postaviť domy alebo byty spolu so spoločnými budovami, v ktorých sa bude odohrávať ich spoločenský život. Často ide o zástavbu rodinných, súčasnosti v mnohých prípadoch nízkoenergetických domov alebo tiež nižších bytových domov. V podstate je úplne jedno, akú konkrétnu formu môže cohousing predstavovať, ide o spolužitie ľudí komunitným spôsobom života, nech to už znamená hoci len to, že sa ľudia delia o spoločné priestory na detskom ihrisku, na spoločnom športovisku alebo využívajú spoločne vybudovanú požičovňu náradia. Pomerne častými lokalitami pre umiestnenie cohousingu bývajú predmestia väčších miest. Pokiaľ o akýsi priemerný počet domácností fungujúcich v rámci cohousingu, obvykle ide o počet 15 až 30.
Súčasťou takýchto komunít bývajú spoločenské domy, v ktorých sa odohráva sociálny život obyvateľov cohosuingu. Môže tu byť herňa pre deti, divadlo, kino, posilňovňa, rokovacia miesnosť a tak ďalej. Skvelé je totiž to, že cohousing nemá žiadnu predpísanú normu, ktorej by sa musel držať. Je ňou vlastne len spoločný záujem obyvateľov vytvárať pozitívne sociálne a medziľudské vzťahy, snaha nežiť izolovane a v prípade potreby pomôcť či na druhej strane využiť pomoc ostatných.
Vymysleli to Dáni
Cohousing pochádza z Dánska, kde sa tento systém komunitného bývania ujal v sedemdesiatych rokoch dvadsiateho storočia. Od tej doby sa cohousing v tejto krajine stal veľmi populárny a rozšíril sa do mnohých ďalších štátov. Ľuďom sa jednoducho páči, keď v spolupráci s ďalšími naplánujú svoje bývanie, môžu sa podielať na celom procese výstavby a byť rovnocenným partnerom pri určovaní pravidiel. Páči sa im, že môžu participovať na spoločenksom živote vrátane pomáhania si s deťmi, spoločnými kúpami drahších zariadení či organizovaní spoločných večerí.
Cohousing však stále zostáva doménou najmä západnej Európy, Spojených štátov amerických či Japonska. Východná Európa zrejme zatiaľ ešte na podobné vyššie formy bývania nedorástla. Na Slovensku sa skôr presadzuje tendencia čo najviac sa oddeliť od svojich susedov a najlepšie ich vôbec nepoznať. V Českej republike síce funguje internetová stránka www.cohousing.cz vysvetľujúca tento fenomén, ale aj na nej sa dočítame, že žiadny dokončený projekt cohousingu neexistuje ani u nich. Zostáva teda len dúfať, že ľady sa prelomia aj v našich zemepisných šírkach a v rámci bývania v súlade s budovaním kvalitných medziľudských vzťahov aj my postúpime trochu na vyššiu úroveň.
autor: Andrej Jurica